Protifašistický odboj na Slovensku počas II.sv.vojny
Odboj proti nemeckým fašistom počas 2.sv. vojny sa sústredil v zahraničí aj doma.
Zahraničný odboj mal 2 centrá :
1.Najskôr Paríž a po obsadení Francúzska Nemcami roku 1940 v Londýne. V Londýne Čechov a Slovákov zastupovala exilová vláda na čele s Benešom. Zo Slovákov tu boli Milan Hodža a Štefan Osuský, ktorí žiadali autonómiu v budúcej republike. Beneš ich preto odsunul na vedľajšiu koľaj. Do Londýna sa pred nacizmom utiahli aj slovenskí letci, ktorí sa ako príslušníci RAF (Royal Air Force) zúčastnili bitky o Britániu a bombardovania nemeckých miest.
2.V hlavnom meste ZSSR Moskve sa sústredili československí komunisti na čele s Klementom Gottwaldom. Nachádzalo sa tu československé veľvyslanectvo. Sovietska vláda povolila vytvorenie československých armádnych jednotiek na svojom území. Československý armádny zbor viedol generál Ludvík Svoboda, ktorý sa s ním preslávil na východnom fronte. Na podnet československých komunistov Moskva uznala 18. júla 1941 československú exilovú vládu v Londýne.
Domáci slovenskí politici v ilegalite sa tiež rozčlenili na 2 skupiny, ktoré zo začiatku sledovali rozličné ciele. Síce nespolupracovali, ale ani nešli proti sebe(ako to bolo napr. v Juhoslávii alebo Grécku, kde komunisti a nekomunisti bojovali proti Nemcom a aj proti sebe navzájom).
1.Komunistický odboj : v slovenskom štáte ho predstavovali Gustav Husák, Karol Šmidke, Ladislav Novomeský. Komunisti sa zlúčili so sociálnou demokraciou. Predpokladali po vojne vznik Československej republiky podľa sovietskeho vzoru.
2.Občiansky – t.j. nekomunistický odboj : v tábore nekomunistických odbojárov sa zjednotili zástupcovia ostatných ilegálnych strán : Jozef Lettrich, Ján Ursíni, Matej Jasko. Spoločným zámerom nekomunistov bolo obnovenie demokratickej Československej republiky.
12. decembra 1943 Beneš ukázal dobrú vôľu, ale najmä prezieravosť a podpísal dohodu o povojnovej spolupráci so ZSSR a zjednotil tak zahraničný odboj. Ovplyvnení Benešovým príkladom aj slo
venskí ilegálni politici pristúpili k užšej kooperácii. Domáci odboj sa zjednotil 25. decembra 1943 podpisom tzv. Vianočnej dohody. Signatári sa dohodli na spoločnom postupe a vytvorení Slovenskej národnej rady a jej výkonného orgánu Zboru poverníkov. Súčasťou zmluvy bola predstava budúcej spolupráce pri preberaní moci v štáte po páde slovenského štátu. Na stretnutí vyslovili potrebu ozbrojeného odporu voči vláde. Nemala to byť vzbura voči štátu, ale voči štátnemu režimu. Zároveň to mal byť vzdor voči nemeckému vplyvu a neskoršej okupácii.
Povstanie pripravovali do najmenších detailov. Jeho plánovaním bol poverený pplk. (neskôr generál) Ján Golian a generál Rudolf Viest. Rátali s dvomi alternatívami : s povstaním za priaznivých podmienok a za nepriaznivých. Za vyhovujúcich okolností počítali s postupom v súčinnosti s Červenou armádou. V tomto prípade mali počkať, kým bude Červená armáda pri slovenských hraniciach. Preto vyslali dve vojenské divízie na východ Slovenska, k miestu, kde predpokladali prienik Rusov. Za nevhodnú považovali situáciu, ak by na Slovensko vtrhol Wehrmacht skôr ako Červená armáda.
Divízie mali urýchliť spojenie s Červenou armádou.
Partizáni na Slovensku:
Od roku 1942 sa začali na Slovensku tvoriť prvé partizánske skupiny.
Hlavný štáb partizánskych oddielov (HŠPO) bol ústredný orgán SNR pre riadenie partizánskeho hnutia na Slovensku počas SNP. Jeho úsilím bolo centralizovať vedenie partizánskych oddielov. Predsedníctvo SNR vymenovalo 7.9.1944 K.Šmidkeho za hlavného veliteľa partizánskych oddielov na Slovensku.
HŠPO mal svoju strážnu rotu, strážny oddiel a skupinu spojok. Spojenie s Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia zabezpečovala skupina radistov, ktorých viedol I.V.Akalovský, spojenie s moskovským vedením radista M.Weikert. Jednou z prvoradých úloh HŠPO na povstaleckom území bola koordinácia činnosti partizánskych brigád a oddielov s operáciami povstaleckej armády.
HŠPO v Prašivej na porade 29.10.1944 za účasti politických predstaviteľov (K.Šmidke, J.Šverma, R.Slánský, B.Laušman) prerokoval úlohy pre ďalšie obdobie bojov a rozhodol o svojom pretvorení na Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu.
Slovenské národné povstanie:
Plán ozbrojeného povstania vychádzal z postupu Sovietskej armády k severným hraniciam Slovenska. Na východnom Slovensku boli vtedy umiestnené dve najkvalitnejšie vyzbrojené slovenské divízie, ktoré sa, po dohode so Sovietmi, mali zmocniť karpatských prechodov, zatiaľ čo v zázemí vojsko a partizáni sa mali na povel ujať vlády po celom Slovensku a tak umožniť rýchly prechod sovietskych vojsk do Podunajska, k Viedni. Pre prípad, že by Nemci začali ešte pred začatím ozbrojeného povstania obsadzovať Slovensko, mali sa povstalci zmocniť a brániť aspoň jadro krajiny, stredné Slovensko. Do tejto kľúčovej oblasti, za pomoci spolupracovníkov v štátnom aparáte, sústreďovala SNR a vojaci zásoby, zbrane, premiestňovali dôveryhodných dôstojníkov.
9. augusta 1944 nemecké jednotky prekročili hranice Slovenska.
V júli a v auguste 1944 Ústredný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve vysielal na Slovensko organizátorov partizánskeho hnutia (2. československá paradesantná brigáda). Vyhadzovali ich padákmi alebo sa prebíjali cez severné a východné hranice. Okolo výsadkárov sa vytvárali partizánske oddiely. 6. augusta 1944 skupina Čapajev rozbila nemeckú autokolónu,
o dva dni vyhodila do vzduchu most na trati Košice - Prešov. Partizánske hnutie sa tak rozrástlo, že 11. augusta 1944 vyhlásila bratislavská vláda na celom území Slovenska stanné právo. 28. augusta 1944 v Martine zastrelili 24 členov nemeckej misie z Rumunska.
Nemci dospeli k presvedčeniu, že bratislavská vláda si nedokáže s partizánmi poradiť a začali vojensky obsadzovať Slovensko. Povstanie sa muselo začať v druhom, menej výhodnom variante - ako obrana proti nemeckej okupácii.
Večer 29. augusta 1944 oznámil minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš v. bratislavskom rozhlase, že proti partizánom prichádzajú na Slovensko nemecké vojská, pretože "vlastné vojenské sily k účinnej obrane nám nedostačujú".
Vyzýval občanov, aby v nemeckých vojskách "videli svojich priateľov".
Sotva doznel Čatlošov prejav, v Banskej Bystrici vydal pplk. Golian v mene Vojenského ústredia dohovorené heslo "Začnite s vysťahovaním".
30. august 1944 - Banskú Bystricu „obsadili“ partizánske jednotky.
Nemecké veliteľstvo, varované proti hitlerovským prevratom v Rumunsku, spustilo 31. augusta 1944, Nemci pripravenú akciu "Kartoffelernte" a prekvapené slovenské jednotky odzbrojilo.
1. september 1944 – SNR vyhlásila na povstaleckom území vznik demokratickej ČSR. Oddiely bojovej skupiny zbraní SS „Schill“ obsadili Bratislavu. O deň neskôr Nitru a okolie.
Postupne prenikli do údolia Hrona a dobyli Telgárt, LM, Ružomberok. 2 odrazené protiútoky povstaleckej armády na Vrútky. Obsadili Prievidzu, Nováky.
17. september 1944 - na letisku Tri Duby pristáli americké bombardéry s materiálnou pomocou pre povstaleckú armádu.
Najcennejšou pomocou Povstania bolo viazanie nemeckých síl na východnej hranici Slovenska. Nemci boli dokonca nútení niektoré jednotky z protipovstaleckého frontu presunúť ku karpatským priesmykom. Na česko-slovenskú žiadosť zmenilo
sovietske velenie pôvodné strategické plány a pripravilo rozsiahlu ofenzívu cez Dukliansky priesmyk smerom na Prešov.
20. septembra 1944 oslobodili prvú obec na Slovensku - Kalinov. 6. októbra 1944 ráno prekročili na Dukle príslušníci 1. československého armádneho zboru hranicu, ale v hornatom teréne proti dobre vybudovanej nemeckej obrane aj potom postupovali iba pomaly. Pôvodný zámer operácie sa teda nevydaril, ale vďaka nej sa povstalci na strednom Slovensku
udržali celé dva mesiace.
27. októbra bolo povstanie potlačené. V ten deň bola dobytá BB. Nasledovali represálie proti povstalcom : Golian a Viest boli odvlečení do koncentračného tábora v Nemecku a zavraždení. Pomsta neobišla ani obyvateľstvo. Nacisti vyvraždili celé dediny na strednom Slovensku(Ostrý Grúň, Kľak, Tokajík). Obnovili sa deportácie do Osvienčimu. Po porážke Nemcov kapitulovala aj slovenská vláda 5. mája 1945
Slovensko sa vďaka SNP zaradilo medzi protifašistické štáty. Preto po vojne obnovenú ČSR nepostihli vojenské sankcie. Vzhľadom na aktívny odpor Slovensko po 2. sv. vojne nevstúpilo do ČSR ako „chudobný príbuzný“ ( čo bol prípad po 1. sv. vojne ) , ale ako rovnocenný partner. Slováci požadovali federatívne usporiadanie povojnovej republiky, no ich požiadavka nebola splnená.